"Ticho,... zostalo uz len to mrtve ticho..."

 

"Sam,... zostal som uz len ja, sam,..."

 

"Zabili,... vsetkych nasich zabili,..."

 

"Bozeeeeeeeeeeeeee, preco si to dopustil!!!!!!!!! Vuuuaaaaaaaa, uaaaaa aa..."

   Roztrasene, krvou zaschnute, zbedacene ruky, opatrne otvaraju v kozi odetu knihu- Zrod a dejiny Divelnoru.
Honosna kniha, so zlatymi rytinami, pojala do seba celu historiu krajiny a kralovsdtva v Divelnore, od jejho zrodu, az po jeho najvacsi rozkvet a mudrosti, zachytavajuca kontinet Divelnor. 
Cele pokolenia, vsetky dynastie zaznamenavali dobre i zle dianie kralostva Lotus. Zaznam  
historie kazdej casti kralovstva, sedem Teritorii, ktore sa ako lupene rozprestierali na vsetky
svetove strany od honosneho mestkeho hradu, usadeneho ako prstenec na osamotenej hore uprostred kontinentalneho kralovstva.

 

Chvejuce sa mi ruky nalistovali posledne strany knihy. Sila sa z nich razom vytratila, rezignovali
ako cele moje telo, i duch samotny, ked nalistovali poslednu stranu na ktorej uz nebolo takmer ziadne volne miesto na matrikarny zaznam.

"Dejiny Divelnoru su u konca, rovnako ako volne strany tejto knihy storoci."
Hlas som mal v praznej uzkej jaskyni zalostny, bez pritomnosti nadeje i samotnej chuti zit. Tolko bolesti, ze ani ozvena sa neodhodlala, co by len hlaskou opakovania rozozniet. Pocity, neopisatelne pocity, ktore trhaju srdce na male kusky a ta bolest prehlusi vsetky zranenia z boja.
Mysel zmietana zufalstvom, zialom a smutkom uz nema ani naznak po vyssiom povzneseni jej samotnej, uz len v pohotovostnom rezime zabezpecuje plnenie prisahy, prisahy zapisat poslednu bodku dejin kralovstva a skryt v truhlici knihu navzdy v zabudnuti. Tak vznikne pamatnik, kde cela epocha nasich zdruzenych narodov v Lotuse, bude mat aspon zaznam, zabranujuci totalnemu zniceniu a pohlceniu v samotnej  nicote a case.
Aspon znesena nezabudnutelnost v pisme, mohyla nas vsetkych padlych ludi.

 

Okrem orlieho pera a nastavca na pisanie, nenasmatrali moje ruky v brasni uz nic potrebne pre zaznam, ktory sa chystam ako posledny prezivsi ucinit. Ziaden atrament ci pecatiaci vosk, alebo samotnu pecat pre knihu, ktora splni poslanie- nezabudnutelnost v pisme.
Moja krv sa stala mojim atramentom, prihodna pre zaverecne a konecne riadky spolocneho naroda .

 

Vek trinasty, zima, luna druha.

Sest rokov trvajuca vojna je u konca. Lotos bol vydrancovany do posledneho ziveho cloveka.
Hrad siedmych sieni bol dobity ako posledny. Kral Orimer La-Marines, zvysna rada a             arcimagovia Cherubimu statocne viedli do boja poslednych bojovnikov pozostavajucich z         dvornej straze a domobrany.

Posledne prapory vojakov, riadnej armady Lotusu, boli porazene vo Valorskom Lese. Za           kazdeho  padleho vojaka  kralovstva pripadalo sest mrtvych nepriatelov. Nepriatel sa               neprestal rojit z juhu, od mora, zahaleny v maskach tvare lebky. Rychlo sa zacal                     oznacovat ako horda nemrtvych, ci pekelna armada. Nepriatelske vojisko bola zmes roznych   humanoidnych ras, vzdy nepovabneho zhladu. Neprebehla specifikacia a blizsie urcenie.
Posledny zaznam a ulozenie u korenov vrchov Tarkorskych hor vykonal na rozkaz krala
Orimera, prezivsi z druhejo boja u rieky Drakonu, cherubimcan Sir Drako Matias Angelus         Posledny.

Kniha je vypisana, uz nema pokracovanie, rovnako ako cela moja domovina, mrtva, zltou sirov, mrtvymi telami zamorena domovina. Uz je vsetko bez  pokracovania...

V jaskini sa rozlahol narek usirvuci, narek za rodinou, priatelmi, spolubojovnikmi, narodom. Narek nad zaniknutou buducnostou a zivotom samotnym.
Prilozena dyka tlacena na hrud, mala tento narek ukoncit. Sir Drako, stratil v ziali posledne
naznaky sameho seba, uz nejestvovala v nom iskra zivota, nadej, povinnost, zasady ani viera.

"Boze, kde je tvoja priazen, tvoja milosrdnost. Dopustil si apokalypsu na narode, ktori ti v pokore oddane sluzil cele veky!"

Nenavist zacala vo mne rast. Bola zivena zialom. Pukajuce srdce, oci zavalene slzamy. Uz chcem byt mrtvy a putovat za vsetkymi s ktorymi som stastne pred ich vpadom zil.
Dyka pod vypetim mojich sil a samotnym vytaztvom nad pudom sebazachovy, cepelou okusila prve kvapky mojej krvy, pri pomalom prebodavani pokozky.

Hlavou sa mi nahle mihla jasna myslienka. Uz od malicka mam v mysli nieco, co atakuje vsetko co cinim, co chcem a to mi vsetko prekruca na nieco zle, ako keby moja mysel robila sama sebe naschval. Nepomohlo mi od toho ani povzniest mysel na maga.

Myslienka, ako vzdy sa zoprela k veci, k mojmu rozhodnutiu, tuzbe, aby som si to opat vo svojom vnutornom boji sam sebe stazil.
Moje odhodlanie ist za blizkymi na onen svet, ukoncit muka ktore ma trhali na kusy zo vnutra a
pomahali mi dyku smerovat na srdce, boli atakovane, bolo to cele napadnute vzdorovaciou myslienkou, zabranujucou vyslobodeniu zo zazivajuceho pekla.

V Divelnore a obzvlast v Cherubime viera tvorila dennu sucast zivota a moja mysel vyjasnila malinku cast, a uvedomil som si protichodnu vec k mojmu konaniu a zameru. Ak si siahnem sam na svoj zivot, moja dusa nespocine na mieste, kde odisli vsetci moji znami, rodina a priatelia. A uz nikdy snimi nebudem, ba ani po smrti.

Zamrazilo ma z toho tak moc, ze dyka mi vypadla a ihned v amoku som hodil knihu Divelnoru s hlucnym vykrikom na kamen pred seba. Z kolien som spadol na ruky a neurcito som hladel pred seba.

Myslou som navstivil v spominekach rodicov, sestry, priatelov a nakoniec dievcinu, ku ktorej moje srdce zahorelo laskou. Ston bolesti ktory nasledoval bol nesmierne stelesnenie mojej vnutornej bedakajucej bolesti.

Ked sa mi rozjasnilo pred ocami, uvedomil som si, ako moj matny pohlad cely cas zizal na otvorenu knihu Divelnoru, chladno hodenu na skalnu podlahu jaskyne. Obnazene stranky boli pisane pradavno kralovskymi pisarmi z prvych vekov. Sprvu som bez rozmyslu len nahlas cital urivok.

"...nepatrrna cast ludi z nasich narodov preukazala vyssie myslenie, neskor nazyvane ako
povznesena mysel. Ludia s povznesenou myslou boli obdareny znacnou rozumovostou a         magickym umom v roznych podobach. Ty najnadanejsi si dokazu podmanit zivel, ci zoslat     obranne barierove kuzlo. Su to rovnocenny bratia a sestry zdruzeny do radu Anielskych poslov, neskor premenovanych na Cherubini, severne teritoria - Cherubimi.
Cherubini su predovsetkym podpornou zlozkou nasich vojisk, ucenci alebo liecitelia.
Skladaju prisahu Bohu, Glori Cherubin: verne sluzit Bohu a Kralovi, Chranit lud a vzdy

zotrvat. Byt spravodlivy a cestny. Nestupit na lahke cesty slabomyselnosti..."

 

Uz bolo pocut len slaby, tupy zvuk narazu. Sir Drako upadol vycerpanim do bezvedomia a jas slenecneho kristalu slabla s jeho upadajucim vedomim...

 

 

Prístupov 8653

Kvalita článku