STANOVENIE CIELU JE VYCHODISKO I Z BEZNADEJNE STRATENEJ SITUACIE (citacia z kodexu Cherubin)
"Verne sluzit Bohu a Kralovi, Chranit lud a vzdy zotrvat. Byt spravodlivy a cestny. Nestupit na lahke cesty slabomyselnosti".
So slovami slavnostnej prisahy Cherubinu, Glori Cherubin, utuzujuc si vnutorne obrodenie a odhodlanie, neustale bicovane plamenmi horkej apokaliptickej reality, som vysiel von z jaskyne pod horou. Ako medved, ktory na jar vylieza z brlohu, nevedel som urcit presny cas straveny dole, v chladnych kobkach hory, kde som nechal kus seba a zaroven cele memento mojho vyplieneneho naroda, v krehkej knihe vekov, Zrod a dejiny Divelnoru.
Svetlo chladneho rana mi nesmierne rezalo oci. Tie som si ihned zakril rukou a strbinou medzi prstami som sa snazil rozhliadnut vokol. Sprvu som moc toho nerozpoznaval, ale stebot vtactva v korunach stromov a zavan cerstveho, nesiriteho vzduchu ma ohromujuco prekvapil. V kutiku duse sa mi, z prekvapenia kludu a prirody vonky, rozhorel pocit, ze by uplne vsetko nemuselo byt stratene a bieda mojho sveta moze mat iskricku nadeje, ktora svojou ziarou niekde odvratila pazury hrdloreznej smrti. Uz aj jeden prezivsi stoji zato bojovat a zachranit tuhoto odsudenca pred istou smrtou neskorsich dni.
V tej chvili sa mi do tvare oprel jemny vietor. Mysel sa mi pobrala k moru a stanovila konecne ciel. Najst prezivsich a utiect z Divelnoru. Doteraz som podobne myslienky odsudzoval, ale uz je po boji, aspon zatial. Ciel je ist po obchodnych a misionarskych namornych cestach, daleko od tejto zeme smrti. Najst krajanov a pripadnych skorsich utecencov a obrodit narod, aj ked uz len ako chaby odraz v rozcerenej vode, ako narod vazalov v cudzej risi.
Snad bude lucka.
BYT SAM SEBOU JE AKO NECHAT OHEN HORIET VO VODE. VSETKO BUDE PROTI, ALE... (cit.: kral Roneron I, zakldatel kralovstva Lotus, zjednotil sedem kralovstiev)
Moje oci si uz privikli opat na svetlo. Po kamennej sedi z predchadzajucich dlhych chvil v jaskyni, moje oci zaplesali navalom zelene vokol seba. Na chvilu moj pohlad ustal a ihned jastrili do korun stromov, hladajuc rannych spevavcov, piesnou rozozvucnujucich okolity listnaty les.
Chvilu som len tak nehybne stal a nechal sa ovievat vetrom. V tej chvili som mal po dlhom case uplne vycistenu mysel, prazrnu a beztarostnu ako spadnuty list na vodnej hladine. Ten blazeny pocit som si plnymi duskami vychutnaval pokial som nezacal precitat do nechcenej reality. Usmev beztarostnosti mi vadol coraz viac a oci hasli az kym sa stali zrkadlom smutnej doby v ktorej sa nachadzali.
Po ukazneni mysle som zhodnotil situaciu a svoje vyhliadky a ciele na najblizsie hodiny. Centralna armada nepriatela uz niekolko dni obyva hlavne kralovske mesto v strede Lotusu. Je takmer iste, ze v tejto oblasti by som nemohol najst prezivsieho z nasej strany. Uz niesom len ja, urcite su i iny prezivsi. Musim sa zamerat na odlahle casti kralovstva. Z poslednych vyzvednych sprav, tesne pred uplnou porazkou, sa pohyb nepriatela mapoval podla moznosti aj za cenu strat na zivotoch vyzvednych oddielov. Dobyte oblasti precesavala podporna armada, lahkoodencov nepriatela. Zameriavala sa na odlahle casti, vratane lesov a celych horstiev. Pekelna armada si davala zalezat aby kraj po kraji, teritorium po teritoriu a tak i cele kralovstvo vycistila od vsetkych ludi. Nakolko uzemie Lotusu je rozsiahle, utecenci, prezivsi na uteku musia byt zakonite tlaceny pred postupujucou cistiacou armadou nepriatela, smerom na severer, takze do krytych miest, hor, v ktorych sa prave nachadzam ja.Zvedovia hlasili zamorenie sirou vsetky od ludi vycistene oblasti. Co je hrozostrasnejsie, prudili novi a novi prichodzi. Neboli to nove vojenske posily, ale ich bezny prosty lud, prezity malo i nespocet vela zim. Zapocalo hromadne stahovanie ich naroda, kolonizovanie, osidlovanie a preberanie celeho dobiteho kontinentalneho kralovstva. Mozno to bol ich zmysel totalnej vojny, kde aj napriek ich velkym stratam zotrvali a nedbajuc na nasledky, priam cez mrtvoli ich druvov nas po tych vsetkych preslych zimach dobili a vyplenili. Ak je to tak, konali zo zufalosti.
Moja mysel utichla.
Silno som sa udrel do ramena a zakusol do pery. Zlakol som sa, ze by som chcel prejavit sucit s tou sedokozou rasou. Aj keby mali vsetci skapat v ich domovine, nic ich neospravedlnuje ze svoju zachranu celeho naroda, zalozili na mrtvych a masakri! To im neodpustim! Maju moju nekonecnu nenavist! "Vuaaaaaaaaaaa!!"
Moj postoj sa spevnil, pohlad hasnuci, cloveka zmiereneho s dobou sa zmenil na pohlad zivelny pohlad plny odhodlania a sily. Opat som mal plnu kontrolu nad sebou samim a zial a smutok hlodajuci moje vnutro som uz nemal ako paralizacnu prekazku. Stali sa mi bolestou vykupenou silou. A ako nebude mat zial konca, tak i tato sila bude nekonecna.
NEPRIATELELA SA NEBOJIM, ON JE LEN MOJIM TEMNYM ZRKADLOM ( vytazne slova hrdinu z prveho boja, kapitan jazdneho pluku tazkoodencov, kap. Merdan )
Dozrel cas, cas vyrazit a zapocat novu epochu ludi z Divelnoru. Utiahnutim opasku som si zabezpecil dvojsecny dlhy mec, ktory je po mojom lavom boku jediny pobratim a spolocnik v boji. Ma jemne zahnutu cepel a stare cherubinske ornamenty. Jagavo belava rukovet meca
je ukryta pod hnedosedym rukavovitym plastom s hlbokou kapucnou. Plast je vzdy pripraveny do chladnej noci, i husteho dazda. Moja biela uniforma cherubinu tak ostava ukryta pred zrakom jastrozrakych. Kozene tmave cizmy maju v sebe zakasane sediste platene nohavice. Pod plastom, na pravom boku ma svoje priam vecne miesto dyka, ktoru sme este s otcom pracne celu zhotovili. Nesie v sebe memento na mojich najblizsich.
Nemam zo sebou uz nic uzitocne, vhodne na dlhodobe plahocenie sa lesmi. No nepochybne mam odhodlanie, ktore vsetky nedostatky a nastrahy buducich dni bude cieleno a vitazne konfrontovat.
Srdce mi zviera neistota a zaroven nahlodava smutok, ale to je dan lasky k narodu a vsetkym blizkym, ktorej sa nehodlam zdat.
Cesta moze zacat!
PRIHLÁS SA