"Ticho, az je pocut...."
"Zima, az ma pali...."
"Tma, az je vidiet...."

 

 

   Citim sa biedne, neviem rozpoznat ci som alebo niesom pri vedomi. Ci bedakam v nocnej more nekonecneho sna, alebo v preludoch pekla skutocneho bdeleho sveta. Oci sa mi stali zasterou ktoru nemozem odostriet. Udy mi ochabli pod tarchov mojho vnnutorneho rozpolozenia. A ten tlkot mojho srdca, ticho a pomali sa roznieva telom a pri kazdom udere, ako by mi vrazili ihlicu don.
Zmes smutku, hnevu a beznadeje vytvorili nepreniknutelnu cernotu. Cernotu ktora ma postupne celeho pohlcuje a ja sa len prizeram ako stracam sameho seba, ako rezignujem, ako vyprchava sila a odhodlanie zit.

Chcem takto rezignacne skoncit? Ako ubohy chudak v zabudnuti, ktory sa neodhodlal v istom momente zivota uz na nic, len biedne cakal na koniec? 

Vola, kde je vola ktora ma pohanala cely zivot, ktory nebol ani zdaleka vystlany ruzami, ale vzdy som si vedel najst iskricku o ktoru som sa staral a vedel som z nej vykresat silny plamen odhodlania.

 

   Neviem posudit ci slo o dalsi naschval mojej mysle, kde som si svoje rozpolozenie sam sebe v mysli zhorsoval a spickoval do krajnosti, ale myslov som sa preniesol do minulosti, velmi zivo a doverihodne az som zacal stracat pojem o realite a z tazkostami som si uvedomoval ze spomienky su len spomienkami. Aj ta najkrajsia a najmilsia spomienka je teraz ostrou cepelou bodajucou ma do srdca zmarneneho dianim konca a smrti naroda, kralovstva a vsetkych ludi, vratane mojich blizkych.
Kyslym sarkastickym usmevom som si uvedomil, ze uz nepoznam nikoho kto by zil.
A tak som este posilnil vrtochy zmarnenej mysle a prizivil som spomienky ktore ma zozierajuco zaplavili, ako morsky priliv pohlti vsetko nehybne na pobrezi.

Sedim na konari stromu, nie vysoko, ale snazim sa v pritmi splynut s kmenom stromu. Myslim ze je to dub, majestatny, kosaty dub pri nasej dedine na kraji haja, kralovstvo nasich deckych hier. Stromovy ostrov uprostred mora travy, ktora sa pod naporom vetra vlni ako hladina vody.
Hrame skryvacku, vdacna to hra. Cibri zmysly a pre deti je dobrym treningom.
Sme este deti, plne radosti a bezstarosti.

Kde su tie casy, ako by som ich bral hned spat. Byt dieta v dobe mieru, och blazene. Ja sa priam ako by usmievam, ziva to spomienka.

Celim telom mi nahle prebehla triaska, svaly ma krcovito stiahli do klbka. Predvidam dianie v spomienke, uz som ju zazil a pocitil zhubnu tarchu toho dna. Vysporiadanie a vnutorny pokoj ktory som casom nadobudol je v mziku prec. Kratka euforia zo spomienky vyprchala, stony uskosti a zial nasleduju.
Bezvladne sa pozeram, je to ako zly sen z ktoreho sa nemoze clovek zobudit, ani don vstupit ovladnutim ho. Len prezivat ho.

Pevne zvieram strom aj ked chcem z neho zoskocit. Snazim sa kricat ale nemozem. Srdce mi sialeno busi, och nie!!!!!
Nechod dalej bratranec, nechod tam! Alek nie, nie! Pozri sa hore, som na strome! Najdi ma, len nekracaj dalej pod stromy!
Nepocuje ma, on ma nepocuje, nemozem vydat ani hlasku, nemozem ho varovat, viem co sa stane!

Ako dieta som to nevedel, az ked sa to stalo, ale teraz ho uz mozem zachranit. Staci ho zastavit. Aleeek!
S krikom, zufalym ako by sa to cele prave dialo, som rozozvucil celu sien jaskyne v ktorej som lezal na studenom kamennom podklade.
Precitol som, no vsetko som mal pred otvorenymi ocami. Neunikol som tomu. Spomienku som prezival tentokrat ako pozorovatel, ako tretia osoba, Videl som Aleka, ale aj seba. Roky neubrali na detailoch spomienky, coraz viac ozivovali vsetky tie pocity ktore nasledovali.

Ako dieta som sedel na strome, chlacholil sa ako dobre som sa skryl.

Samovolne som sa usadil, presne do polohy mna v dectve na strome. Tentokrat som sa opieral o studenu stenu jaskyne skryty v ciernej tme.

Alek siel popod mna z velkym suchotom v popadanom vlanajsom listi. Mal som na krajicku aby som sa vydrzal nezasmiat. Nakolko ma hladal tak poctivo a bez strachu.
Obdivujem ho a zaroven sa mu v duchu vysmievam, ze ma nenasiel doposial a bez strachu napreduje dalej. Alek prikrceny, zmuriac v tme, plahoci sa do krovia, hlbsie medzi stromy.
Smatram po strome, hladam nieco co by som hodil do krovia, tesne vedla Aleka. Chcem ho nastrasit a zapocut jeho zalaknutie.

Podari sa mi uvolnit suchu vercicku. Jastrim pred seba nadol, naprahujem sa a vrham vetvicku dufajuc ze najde svoj ciel a splni ucel.
AAAAAAAAAAA! Alek neskutocne zkrikol. A krical coraz viac a neprestaval. Uz som ho siel upokojit, nech sa neboji, ze som ho to len ja tak genialne nastrasil az tomu sam nemozem uverit. Skor ako som vydal hlasku zmrzol som v krci na strome nehybne a bez akejkolvek hlasky, pretoze Alekov rev nahle zacal v sebe niest kloktave a cvachtajuce zvuky, ktore jeho hlasok pridusali a pridusali. Do stromu nahle nieco silno udrelo a Alek pridusajuc sa a kaslajuc sa ocitol u kmena podomnou. Spozoroval som siluetu akoby muza, ktory sa neohrabano tackal az k nemu. V tedy som Aleka pocul uz len zastonat, posledny krat.

Moje oci zaliali slzy a krical som Alekovo meno. Chrbtom som silno narazal do steny jaskyne a stale som opakoval Alekovo meno.
Uz som dalej nebol bezvladny v moci spomienok, ktore ma brali do zalostnych chvil mojej minulosti. Uz som si len uvedomoval skutocnosti ktore nasledovali od dna Alekovej nasilnej vrazdy.
V ten vecer som prisiel o dectvo, v ten vecer vsetko pekne skoncilo.

Aleka napadol a krvilacne zabil zmyslov zabaveny, posadnuty muz, aspon tak mi to oznamil otec. Identitu muza nikdy neozrejmili. Muz sa zmysluzbaveno pokusal Aleka roztrhat a vyrvat mu srdce, nechutne bez pouzitia noza ci ineho nastroja, vyhradne len tym, co mu jeho telo ponukno.
Krik bedakajuceho dietata, pod naporom jeho zubov a nechtov, zalarmoval muzov z nasej dediny. Napriek ich rychlemu pohotovemu prichodu uz Aleka nezachranili. Posadnuty muz drzal odtrhnute casti Alekovho telicka ked ho prebodavali dedincania s mecmi a kopiami. Nekladol ziaden odpor.
Bal som sa, tak strasne som sa bal. Sam som sa neodvazil ohlasit. Az v blikotajucom svetle ohna pochodni a olejovych lamp ma zbadal zufaly otec. Na jeho pohlad ulavy nikdy nezabudnem. Nasiel ma. Musel po mna vyliest na strom a priam ma odtrhnut ako drevokaznu hubu. Sok a strach ma mali v uplnej moci.

   Moj zivot nabral rychly spad, sprvu zufalstvom podkuty spad. Alekov pohrem, velkolepy a dojimavy, som mlkvo prestal a v mysli som si prehraval ten prekliaty vecer. Nebolo noci, ktoru by som celu, bez nocnej mory toho dna prespal. Citil som vynu a podiel na Alekovej smrti. Noc co noc, vycitky a zial sa ma nestranili ako dietata nasledujuce tri zimy.

Bol som uzavrety a pri komunikacii s ludmi som bol skupy na slovo. Vo svojej uzavretosti som si uz ako dieta zacal cibrit mysel. Nekonecne dumanie nad vsetkym sa stalo mojim dennym chlebom. Casom sa rany na srdci zacelia a zostanu jazvy, ktore ja nikdy nebudem prehliadat. Budu mojim mementom uz navzdy.
Rastol som a coraz viac som zacal prejavovat zaujem o boj s mecom. Myslel som na Aleka a zivil som odhodlanie stat sa silnym bojovnikom, ktory bude moct chranit ludi v svojej blizkosti. Na zaklade toho mi otec zhotovil dreveny mec a castokrat somnou trenoval po veceroch, ked nemal ine povinnosti.
Ale mne to nestacilo. Uz som nebol v moci zialu z Alekovej smrti. Okolo sestnastej zimy mojho zivota som este viac pozmenil a prisposobil moje zmyslanie. Nekonecne dumania, i za pochodu aktivneho dna, sa mi hlboko dostali pod kozu. Nastalo obdobie meditacii a objavovani sameho seba.
Mysel som sa snazil zdokonalovat coraz viac a neslo len o vedomosti. Taziskom mojho snazenia bolo ucinit nespocet vlasnych odhaleni a dedukcii, ktore by mi otvarali vrata dalej a dalej, rovnako vo vlasnom poznani seba i sveta okolo mna.

Moje odhodlanie ma hnalo dopredu a zlom, vytuzeny zlom, nastal ked som si uvedomil pritomnost svojho ducha, duse, na pocitelnej urovni a uvedomenie si tejto sprirituality nepochadzajucej len z ucenia nabozenstva, ma posunulo na dosach novym vedomostiam a moznostia. Vlasnu silu som zacal delit na fyzicku a dusevnu. Dusevnu silu  s poznanim a sovtipom som spatne zacal nazyvat silou mysle vdaka medzniku mojho zivota, ked som vo vnutornom dumani a badani, pocitovo aj v presvedceni, nastoli harmoniu duse a mysle. Az v tedy som bol schopny si uvedomit a pochopit, umyselne pocitit hlbsie zmyslanie vychadzajuceho z pochopenia a uvedomenia, ze moja mysle v tomto stupni je samotna dusa s ktorou som sa zlucil v jedno vedomie. Dusi som uz, obrazne povedane, nedovolil prespavat v mojom tele, cakajucu az do mojej smrti. Moje hranice sa pohli a tak sa mi otvorili posledne vrata, vrata k povzneseniu mysle.

V rodine to bola velka cest, rodicia boli na mna hrdy ked som opustal po mojej sedemnastej zime dedinu a siel som hladat majstra do ucenia Cherubimu v pevnosti Gloria, v Kalenskych vrchoch. Vstupnu skusku ohna som splnil a bol som prijaty do experimentalnej vyuky, viacerych ucnov u jednoho majstra.
Po cele obdobie studia a treningov mysle a tela, som si zachoval svoju skromnost ale aj odhodlanie, vlasne zmyslanie a lasku k umeniu meca. Preslo pat zim a s velkym uznanim a poctami som mohol naverbovat a zlozil prisahu carodejnikov, magov kralovstva Lotus. Prisahu Glori Cherubin.

 

   Jaskyna len ticho hltala moje pazvuky, vychadzajuce poza zatnutych zubov. Nemohol som si cielene spomenut na svetle okamziky, na rodicov, sestry a prietelov. Nedokazal som mysel dostatocne upokojit a sustredit sa nostalgicke spomienky a predstavy. Zostalo to len pri utrzkoch, ktore prekryli spomienky a udalosti dlazdiace moju cestu k Cherubimu.

Moje pocity sa zacali vsak menit. Moja mysel zapocala vnutorne obrodenie, rovnake ako v obdobi mojho dospievania.
Smutok nestracal na sile, to by som nedovolil! Cim je smutok silnejsi, tym je pocta, priazen a laska k zosnulim ludom vacsia!

Ked som si uvedomil moju argumentaciu pre smutok, zachvel som sa. Okovy zialu a beznadeje povolili. Uz som nebol pod ich tarchou zmoreny, beznadejne unasany ich silnym prudom.

Mam silu tomu celit! Nemozem rezignovat, a dovolit slabosti zvytazit! Taku ubohost nedopustim!

Nad hrobom Aleka som si slubil, ze uz nebudem nikdy slaboch!

   Teraz budem hladat kazdeho prezivsieho z kralovostva Lotus, aby som ho mohol chranit na zivot a na smrt. Hranice Divelnoru ma nebudu obmedzovat. Hladajuc roztruseny zvysny lud Lotusu, opustim aj DIvelnor!
Rovnez dodrzim az do konca slavnostnu prisahu Glori Cherubin,"verne sluzit Bohu a Kralovi, Chranit lud a vzdy zotrvat. Byt spravodlivy a cestny. Nestupit na lahke cesty slabomyselnosti".

 

   Ja sa nevzdam! Nech mi je Boh sam svedkom.  

Prístupov 14059

Kvalita článku