Nočné zaspávanie pre krátky nutný spánok je najhorší. I obrnená myseľ podľahne čepeliam žiaľu a spolu so srdcom stonú mučivou bolesťou. Iskričkou zdoru je vedomím živená absurdná myšlienka. Mučivý žiaľ je svojou veľkosťou rovný holdu uctenia pamiatky zmasakrovanej budúcnosti národa. Hold dôkazu lásky k stratenému svetu, vykynoženému ľudstvu, vrátane rodiny.
Telo trhané pocitmi žialu a krvácajúcu myseľ, na malý okamžik vyslobodila malá obyčajná snehová vločka, ktorá mi len tak pristála na špičke nosa, zastudenila svojou podstatou a následne ako keby roztopením úplne zmizla. Chvíľu som pocítil ticho a úľavu mysle. Bol som opäť prítomný vo svete, v ktorom som ležal na zemi, schúlený v plašti v opadanom lístí lesa. Vtedy som započul výkrik, tak žalostný a zúfalý aký rozdáva len smrť. V tej chvíli mi srdce zastonalo ráznou pichľavou bolesťou, akoby ma napichli oštepom na draka.
Ako víchor som sa hnal s taseným mečom dolu z kopca, nedbajúc na tmu, prehliadajúc terénne prekážky. Myseľ sa mi sústredila len na záchranu.
Netrvalo dlho a panstvo lesa som opúšťal v rýchlosti sta šíp, teraz letiaci ponad lúku. V jemnej doline som v diaľke uvidel svetlá dediny. „Ľudia!!“ Moje srdce zaplesalo nádejou. Našiel som skrytú baštu našich? Vzpruha síl to bola neopísateľná. A moje oči, moje oči plakali potokom, prvý krát po dlhej dobe nie žiaľom, ale ten pocit bol dobrý, bola tam nádej.
Prvý krajný dom som minul ešte v rýchlosti behu a postupným spomalením som zastal na v pomyselnom centre dedinky, na mieste horiacich štyroch veľkých ohňov. Cítil som teplo ohňov na tvári. Ich premenlivé svetlo osvetľovalo okolité domy, prašné námestíčko a množstvo spracovávaných asi bravčových koží, v procese sušenia našponovaných na konštrukciách.
Mlkvo som hľadel vôkol seba, zadychčaný a s nádejným pohľadom, blúdiacim všade okolo.
Zazdalo sa mi že som niekoho započul, nejaké kroky. Chcel som sa hlasno ohlásiť, upozorniť na seba. No vtedy som sa zamrazil. Ostražitosť som nechal niekde v lese. Sem som naivne vbehol ako poslušný pes k zlému pánovi. No viera v šťastenu a klíčiaca nádej v dotrhanom srdci, atakovali predošlú myšlienku ostražitosti a správneho postupu.
Z neistoty ma vytrhla silueta postavy dieťaťa, ktoré nadšene, zo závoja tmy, sa tackalo smerom kumne. Moja tvár zmekla, oči sa zaslzili a srdce zaplesalo. S usmevom som sa pričupil, meč som zabodol do zeme a s otvorenou náručou som vyzval dieťa nech príde bližšie ku mne. To sa rozbehlo s hlasitým detským smiechom. I ja som sa začal hlasno smiať.
Započul som híknutie od domu naľavo, svoj pohľad som s úsmevom venoval tým smerom, no nikoho som nevidel. V tej chvíli už dieťa dobehlo až ku mne, schmatlo ma okolo kolena a silno stislo. Ihneď som sa upriamil s radosťou naň. Môj úsmev okamžite povadol, oči sa v hrôze zasekli. Do kolena ma začalo hrýzť šedokožé dieťa nepriateľa, vraha môjho národa.
Všetko chytilo rýchly spád. Ihneď som sa ocitol na rovných nohách s mečom v ruke. So zdesením som hľadel na to dieťa s pretiahnutou lebkou, ako v detskej nevedomosti sa škriabe na mňa. Z tieňa domov začali vystupovať šedokožci. Prevažne starí s množstvom zím za sebou, alebo ženy, ked som mal správny úsudok.
Všetci sú odetí v bledej koži, majú prekvapivo ľudské črty v tvári a dozadu pretiahnuté hlavy bez vlasov.
Moje prvotné zdesenie vystriedalo neuveriteľné sklamanie so smútkom. Celý som sa triasol, sám neviem tie všetky pocity popísať. Sekavo som sa rozhliadal vôkol zo stonajúcim srdcom. Oni mali strach v očoch, nik z nich si nedovolil sa viac pohnúť, či priblížiť sa a ratovať ich dieťa.
Rezignoval som a pohľadom som mlžno hľadel na spracovávané kože.
Čo mám robiť? Čo mám robiť? V mysli mám chaos a neistotu. Ďalší môj úpadok povznesenej mysle.
Svoj pohľad som upriamil na to nevedomé nebojácne dieťa a spomenul som si na Aleka a riadne ma zmrazilo. Bol som priam v paralíze, nehybný a nečinný. Predpokladám že matka toho dieťaťa tak žalostne volá naň v ich reči. V spomienke som uvideľ seba, ako zúfalo hladím na Aleka, v mnou preklínanú noc, keď bol zavraždený.
Ani blesk nezasiahne takou silou, ako ten zúbožený tlmený ston žiadosti o pomoc, v mojej rodnej reči, ktorý sa vydral tlmený odniekal z podzemných priestorov blízko stojaceho domu. Precitol som v bolesti srdca a vyjasnila sa mi myseľ. Všetky pocity sa vo mne zlievali dokopy. Od tých dobrých z nádeje, cez neurčité zo sklamaní, až po zlé, ktoré vládnu svetu.
Dieťa dobiedzalo a kúsalo ma do nohy a vtedy moje oči spočinuli na povesených kožiach. No už nehľadeli zastreno ale jasnozrivo. Môj rev sa rozoznel hrôzostrašne vôkol. Bol len slabým odvarom toho, čo sa vo mne pocitovo rotrhlo v samom vnútri mňa samého. Hladím predsa na ľudské kože. „Bože, ako si to mohol dopustiť!“
Zaľial ma hnev nekonečný, tak strašný, až sám som sa ho bál, no nebojoval som s ním. V tej chvíli som asi nebol hodný Cherubinu.
Krutým strojcom apokalypsy ľudí je nepriateľ pekelný. Nohov som odstrčil to dieťa diablovej rasy a posilnený amokom hnevu, som neúprostným sekom meča odspodu, rozťal to sivé telíčko v dve...
PRIHLÁS SA
